právna subjektivita

Odporúčaný termín [?]

Oblasť:	právo, občianske právo, súkromné právo, správne právo, trestné právo
Definícia:	spôsobilosť byť subjektom (účastníkom) právneho vzťahu, t. j. spôsobilosť mať v medziach právneho poriadku práva a povinnosti
Zdroj:	Ďurčo, P. a kol.: Bezpečnostnoprávna terminológia. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave 2007.

---

Kontext:	Platí zásada nasciturus pro iam nato habetur, podľa ktorej nenarodený je považovaný za živého, ak sa narodí živý. V prípade, ak sa nasciturus nenarodí živý, alebo sa nenarodí vôbec, tak nemôže disponovať právnou subjektivitou. Táto sa priznáva ex tunc (spätne), ak sa preukáže, že už počaté dieťa sa narodí živé.
Zdroj kontextu:	Števček, M. ‒ Dulak, A. ‒ Bajánková, J. ‒ Fečík, M. ‒ Sedlačko, F. ‒ Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck 2019.
Synonymum:	spôsobilosť na práva a povinnosti
Príbuzné termíny:	spôsobilosť na právne úkony
Poznámka:	Spôsobilosť fyzickej osoby vzniká narodením a končí smrťou, spôsobilosť vyvolávať právne dôsledky má však až po dosiahnutí plnoletosti. Spôsobilosť fyzickej osoby na práva a povinnosti trvá počas celého života fyzickej osoby a nie je možné ju obmedziť ani pozbaviť. Zaniká na podklade objektívnej právnej udalosti ‒ smrti. Právnické osoby sú subjektom práva odlišným od fyzických osôb. Sú to určité organizované entity, ktorým právny poriadok takisto priznáva právnu subjektivitu.