právna subjektivita
Z STD
Verzia z 15:44, 9. november 2024, ktorú vytvoril Radovan Blazek (diskusia | príspevky)$7
Odporúčaný termín [?]
Oblasť: | právo, občianske právo, súkromné právo, správne právo, trestné právo |
Definícia: | spôsobilosť byť subjektom (účastníkom) právneho vzťahu, t. j. spôsobilosť mať v medziach právneho poriadku práva a povinnosti |
Zdroj: | Ďurčo, P. a kol.: Bezpečnostnoprávna terminológia. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave 2007. |
Kontext: | Platí zásada nasciturus pro iam nato habetur, podľa ktorej nenarodený je považovaný za živého, ak sa narodí živý. V prípade, ak sa nasciturus nenarodí živý, alebo sa nenarodí vôbec, tak nemôže disponovať právnou subjektivitou. Táto sa priznáva ex tunc (spätne), ak sa preukáže, že už počaté dieťa sa narodí živé. |
Zdroj kontextu: | Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019 |
Synonymum: | spôsobilosť na práva a povinnosti |
Príbuzné termíny: | spôsobilosť na právne úkony |
Poznámka: | Spôsobilosť fyzickej osoby vzniká narodením a končí smrťou, spôsobilosť vyvolávať právne dôsledky má však až po dosiahnutí plnoletosti. Spôsobilosť fyzickej osoby na práva a povinnosti trvá počas celého života fyzickej osoby a nie je možné ju obmedziť ani pozbaviť. Zaniká na podklade objektívnej právnej udalosti ‒ smrti. Právnické osoby sú subjektom práva odlišným od fyzických osôb. Sú to určité organizované entity, ktorým právny poriadok takisto priznáva právnu subjektivitu. |