Termín:acetylácia: Rozdiel medzi revíziami
Z STD
| Riadok 8: | Riadok 8: | ||
|Related terms= | |Related terms= | ||
|Synonyms= | |Synonyms= | ||
| − | |Bibliography= | + | |Bibliography=Kadlec, O. et al.: Encyklopédia medicíny. I. Bratislava: Asklepios 1993. |
|Translations= | |Translations= | ||
|Acceptability=Odporúčaný | |Acceptability=Odporúčaný | ||
Verzia zo dňa a času 09:53, 23. december 2017
Odporúčaný termín [?]
| Oblasť: | |
| Definícia: | zavedenie acetylovej skupiny do molekuly. Uplatňuje sa v metabolických procesoch a pri biotransformácii xenobiotík. Je to najmä reakcia NH₂ skupiny pri niekt. látkach aj reakcia -OH skupiny (napr. cholínu) a -SH skupiny (napr. koenzýmu A). Poznáme aspoň 5 typov a. -NH₂ skupiny, týka sa týchto látok: 1. Alifatické amíny (RNH₂), kde R je alkyl), napr. a. histamínu na N-acetylhistamín a mezkalínu na N-acetylmezkalín. 2. Niekt.aminokyseliny [–CN(NH₂).COOH], napr. fenylcysteín sa acetyluje na kys. fenylmerkaptúrovú al. N-acetylcysteín (táto reakcia chýba morčatám). 3. Aromatické amíny (aryl–NH₂), napr. premena sulfanilamidu na N₄-acetylsulfanilamid. Prakticky všetky sulfónamdy sa acetylujú (nie však v psoch). 4. Sulfónamidy (–SO₂NH₂) sa acetylujú nielen v polohe N₄, ale v menšej miere aj v polohe N₁ za vzniku N₁-acetylsulfanilamidu (sulfacetamidu). Táto reakcia prebieha aj v psoch. Acetylsulfanilamid poskytuje tri deriváty: N₁-monoacetyl-, N₄-monacetyl a N₁,N₄-diacetylsulfanilamid. 5. Hydrazín a hydrazid (–NNH₂; –CONHNH₂). Hydrazín sa v tele acetyluje najprv na monoacetylhydrazín a potom na 1,2-diacetylhydrazín: NH₂NH₂ → NH₂NHCO.CH₃ → CH₃.CONHNHCO.CH₃. Hydrazidy, napr. izoniazid, sa tiež acetylujú (pri psoch nie). Druhové rozdiely a. poukazujú na to, že jestvujú viaceré acetyltrasnferázy. Donorom acetylu pri všetkých a. je acetyl-CoA. Rýchlosť a. jednotlivých liekov a ich metabolitov v tele je individuálna a gen. podmienená. Tento gen. polymorfizmus vykazuje bimodálnu distribúciu rôznych farmakokinetických parametrov, ako napr. koncentrácie izoniazidu v plazme po jeho aplikácii. Ľudí možno podľa rýchlosti a. rozdeliť na "pomalých" a "rýchlych" acetylátorov. Heterogenitu N-acetyltransferázy kontrolujú 2 autozómové alely na jedinom lokuse. Vloha pre rýchlu a. (Acᴿ) je dominantná, kým vloha pre pomalú a. (AcS) je recesívna. Hoci pre a. jestvujú 3 genotypy, bežnými fenotypizačnými metódami sa dajú rozlíšiť len dva fenotypy - rýchli acetylátori s genotypom Acᴿ/Acᴿ al. Acᴿ/AcS a pomalí acetylátori s genotypom AcS/AcS. Dva fenotypy sa líšia aj výskytom nežiaducich účinkov liečiv. Napr. pomalí acetylátori po dlhodobej th. prokaínamidom vykazujú tendenciu k tvorbe antinukleránych protilátok a k vzniku sy. podobného lupus erythematosus. U pomalých acetylátorov sú zasa častejšie nežiaduce účinky fenelzínu (závraty) a izoniazidu (polyneuritída, kt. sa dá zabrániť podávaním viatmínu B₆, pretože izoniazid zvyšuje vylučovanie tohto vitamínu). Zvýšená plazmatická koncentrácia izoniazidu u pomalých acetylátorov inhibuje hydroxyláciu difenylhydantoínu do takej miery, že sa môžu uplatniť jeho toxické účinky (ataxia, nystagmus). Rýchli acetylátori inklinujú k toxickým hepatoipatiám po podávaní izoniazidu, kým pomalí acetylátori ku karcinómu močového mechúra a lupus erythematosus. Pomymorfizmus a. je dôležitý aj pre niekt. a. genuínnych látok, napr. a. sérotonínu na N-acetylsérotonín; túto reakciu totiž inhibujú viaceré psychotropné látky. A. súťaží s degradáciou sérotonínu účinkom monoaminooxidázy (obsahuje flavín EC 1.4.3.4). Má významnú úlohu aj v metabolizme niekt. psychotropných látok. Rýchlou a. sa vyznačujú Laponci, Eskymáci, Japonci a Číňania, pomalou a. Európania kaukazského pôvodu a Černosi. |
| Zdroj: | Kadlec, O. et al.: Encyklopédia medicíny. I. Bratislava: Asklepios 1993. |
