primárne pramene európskeho práva

Z STD
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Eurolegislatívny termín [?]

Oblasť: právo EÚ
Definícia: zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev (Európskej únie) vrátane ich zmien, dodatkov a doplnkov, zmluvy medzi Európskym spoločenstvom (Európskou úniou) a tretími štátmi, dohody medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev (Európskej únie) a ďalšie pramene práva, ktoré nie sú výsledkom normotvornej činnosti orgánov Európskej únie, ale majú najmä charakter medzinárodnoprávnych zmlúv prijatých dohodou medzi jej členskými štátmi, prípadne aj tretími štátmi (prístupové krajiny)
Zdroj: PODĽA: Ďurčo, P. a kol.: Bezpečnostnoprávna terminológia. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave 2007.

Synonymum: primárne právo EÚ
Príbuzné termíny: sekundárne pramene európskeho práva, nariadenie, smernica, rozhodnutia Rady
Poznámka: Primárne právo EÚ, nazývané tiež primárne zdroje, vychádza z týchto aktov EÚ:

1. zakladajúce zmluvy, 2. pozmeňujúce zmluvy, 3. prístupové zmluvy, 4. protokoly pripojené k týmto zmluvám, 5. doplnkové dohody, ktorými sa menia konkrétne oddiely zakladajúcich zmlúv, 6. Charta základných práv (od Lisabonskej zmluvy). Právo EÚ je okrem primárneho práva založené aj na sekundárnych a doplnkových zdrojoch. Sekundárne zdroje zahŕňajú päť typov právnych aktov: nariadenia, smernice, rozhodnutia, stanoviská a odporúčania. Doplňujúce zdroje zahŕňajú judikatúru Súdneho dvora EÚ (SDEÚ) a všeobecné právne zásady. Neoddeliteľnou súčasťou práva EÚ sú tiež medzinárodné dohody s krajinami mimo EÚ alebo s medzinárodnými organizáciami. Tieto dohody sa odlišujú od primárneho práva aj sekundárnych právnych predpisov a tvoria kategóriu sui generis (teda jedinečnú samostatnú kategóriu).

URL: https://eur-lex.europa.eu/SK/legal-content/summary/the-european-union-s-primary-law.html