povinná obhajoba
Z STD
Verzia z 20:57, 29. júl 2024, ktorú vytvoril Radovan Blazek (diskusia | príspevky)
Normalizovaný termín [?]
| Oblasť: | právo, trestné právo |
| Definícia: | prípady, kedy obvinený v záujme jeho ústavného práva na právnu ochranu v trestnom konaníá obhajcu mať musí |
| Zdroj: | PODĽA: Čentéš, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná časť. II. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2022. |
| Kontext: | Istú výnimku predstavuje situácia, ktorú predpokladá § 37 ods. 4 Trestného poriadku, kedy
sa obvinený stíhaný za obzvlášť závažný zločin môže výslovným vyhlásením vzdať práva na povinnú obhajobu, ale predtým musí obvinený absolvovať prvú poradu s obhajcom. |
| Zdroj kontextu: | Čentéš, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná časť. II. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2022. |
| Príbuzné termíny: | obhajca, ustanovený obhajca, obhajoba, právo na obhajobu, obvinený, trestné konanie |
| Cudzojazyčný ekvivalent: | cs: nutná obhajoba |
| Poznámka: | Po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak
a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, c) ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, d) ide o konanie o trestnom čine, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je najmenej desať rokov, e) ide o konanie proti mladistvému, f) ide o konanie proti ušlému. |
