Termín:nariadenie EÚ: Rozdiel medzi revíziami
Z STD
| Riadok 1: | Riadok 1: | ||
{{Term | {{Term | ||
| − | |Name=nariadenie | + | |Name=nariadenie EÚ |
| − | |Definition=právny akt európskeho práva, ktorý je všeobecne a priamo záväzný | + | |Definition=právny akt európskeho práva, ktorý je všeobecne a priamo záväzný a ktorý nevyžaduje od členských štátov ďalšiu implementáciu do vnútroštátneho právneho poriadku |
|Field=právo EÚ | |Field=právo EÚ | ||
| − | |Related terms=sekundárne pramene európskeho práva | + | |Related terms=primárne pramene európskeho práva, sekundárne pramene európskeho práva, smernica EÚ, rozhodnutia EÚ |
|Bibliography=Ďurčo, P. a kol.: Bezpečnostnoprávna terminológia. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave 2007. | |Bibliography=Ďurčo, P. a kol.: Bezpečnostnoprávna terminológia. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave 2007. | ||
|Acceptability=Eurolegislatívny | |Acceptability=Eurolegislatívny | ||
| − | |Comment=Vzťahuje sa na všetkých účastníkov integrácie a stáva sa súčasťou ich právneho poriadku hneď po svojom schválení. Pokiaľ je v rozpore so zákonmi niektorého členského štátu, má prednosť. Vždy platí nariadenie, a nie ustanovenie domáceho práva, ktoré mu odporuje. Nariadenia sú teda nástrojom právnej unifikácie a európske spoločenstvo ich využíva tam, kde je potrebné spoločným rozhodnutím dosiahnuť jednotu v obsahu i forme | + | |Context=Podľa článku 288 ZFEÚ nariadenia, smernice, rozhodnutia, stanoviska a odporúčania. Nariadenia, smernice a rozhodnutia sú záväzné právne akty. Ak sú prijaté legislatívnym postupom v súlade s článkom 289, považujú sa za legislatívne akty. Rozhodnutie môže byť osobitne určené jednému alebo viacerým adresátom (členským štátom, fyzickým alebo právnickým osobám). Existujú aj rozhodnutia bez osobitného adresáta, najmä v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Odporúčania a stanoviská sú nelegislatívne, nezáväzné právne akty. |
| + | |Context source=https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=LEGISSUM:ai0032 | ||
| + | |Comment=Vzťahuje sa na všetkých účastníkov integrácie a stáva sa súčasťou ich právneho poriadku hneď po svojom schválení. Pokiaľ je v rozpore so zákonmi niektorého členského štátu, má prednosť. Vždy platí nariadenie, a nie ustanovenie domáceho práva, ktoré mu odporuje. Nariadenia sú teda nástrojom právnej unifikácie a európske spoločenstvo ich využíva tam, kde je potrebné spoločným rozhodnutím dosiahnuť jednotu v obsahu i forme právneho aktu. Z hľadiska právnej ochrany je dôležité konštatovanie, že jednotlivec sa môže na nariadenie odvolať rovnakým spôsobom ako na predpisy národného práva. | ||
}} | }} | ||
[[Category:Bezpečnostnoprávna oblasť]] | [[Category:Bezpečnostnoprávna oblasť]] | ||
Verzia zo dňa a času 10:33, 4. máj 2024
Eurolegislatívny termín [?]
| Oblasť: | právo EÚ |
| Definícia: | právny akt európskeho práva, ktorý je všeobecne a priamo záväzný a ktorý nevyžaduje od členských štátov ďalšiu implementáciu do vnútroštátneho právneho poriadku |
| Zdroj: | Ďurčo, P. a kol.: Bezpečnostnoprávna terminológia. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave 2007. |
| Kontext: | Podľa článku 288 ZFEÚ nariadenia, smernice, rozhodnutia, stanoviska a odporúčania. Nariadenia, smernice a rozhodnutia sú záväzné právne akty. Ak sú prijaté legislatívnym postupom v súlade s článkom 289, považujú sa za legislatívne akty. Rozhodnutie môže byť osobitne určené jednému alebo viacerým adresátom (členským štátom, fyzickým alebo právnickým osobám). Existujú aj rozhodnutia bez osobitného adresáta, najmä v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Odporúčania a stanoviská sú nelegislatívne, nezáväzné právne akty. |
| Zdroj kontextu: | https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=LEGISSUM:ai0032 |
| Príbuzné termíny: | primárne pramene európskeho práva, sekundárne pramene európskeho práva, smernica EÚ, rozhodnutia EÚ |
| Poznámka: | Vzťahuje sa na všetkých účastníkov integrácie a stáva sa súčasťou ich právneho poriadku hneď po svojom schválení. Pokiaľ je v rozpore so zákonmi niektorého členského štátu, má prednosť. Vždy platí nariadenie, a nie ustanovenie domáceho práva, ktoré mu odporuje. Nariadenia sú teda nástrojom právnej unifikácie a európske spoločenstvo ich využíva tam, kde je potrebné spoločným rozhodnutím dosiahnuť jednotu v obsahu i forme právneho aktu. Z hľadiska právnej ochrany je dôležité konštatovanie, že jednotlivec sa môže na nariadenie odvolať rovnakým spôsobom ako na predpisy národného práva. |
