sekundárne pramene európskeho práva

Z STD
Verzia z 12:09, 4. máj 2024, ktorú vytvoril Radovan Blazek (diskusia | príspevky)$7

(rozdiel) ← Staršia verzia | Approved revision (rozdiel) | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Eurolegislatívny termín [?]

Oblasť: právo, právo EÚ, Európska únia
Definícia: právne akty prijímané orgánmi Európskych spoločenstiev (Európskej únie)
Zdroj: Ďurčo, P. a kol.: Bezpečnostnoprávna terminológia. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave 2007.

Kontext: Sekundárne právo Európskej únie (EÚ) je súbor právnych predpisov založený na zmluvách EÚ. Tým sa odlišuje od primárneho práva EÚ, ktoré pozostáva najmä zo zmlúv, konkrétne to je Rímska zmluva, z ktorej vznikla Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), Zmluva o Európskej únii, založená na Maastrichtskej zmluve, a Zmluva o Euratome.
Zdroj kontextu: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=LEGISSUM:ai0032
Synonymum: sekundárne právo EÚ
Príbuzné termíny: Európska únia, primárne pramene európskeho práva, nariadenie EÚ, smernica EÚ, rozhodnutia EÚ
Poznámka: Medzi tieto právne akty patria podľa článku 288 ZFEÚ nariadenia, smernice, rozhodnutia, stanoviska a odporúčania.

K orgánom, ktoré majú vo svojej kompetencii prijímať tieto právne akty, patria Rada alebo Rada spoločne s Európskym parlamentom a v niektorých prípadoch aj Európska komisia. Adresátmi sú spravidla členské štáty pod dohľadom Európskej komisie, ktorej v tomto asistuje niekoľko špecializovaných výborov tvorených zástupcami aparátu EÚ a členských štátov.